Domáce husi boli selektívne chované na veľkosť, čo ovplyvňuje ich telesnú štruktúru. Zatiaľ čo divé husi majú horizontálny postoj a štíhly zadný koniec tela, domestikované husi ukladajú veľké tukové zásoby smerom ku koncu chvosta, čím vytvárajú “tučný chrbát” a nútia vtáka do vzpriamenejšej polohy. Hoci ich veľká váha ovplyvňuje ich schopnosť lietať, väčšina plemien domácich husí je schopná letu.
Keďže väčšina domácich husí vykazuje malý sexuálny dimorfizmus, určenie pohlavia je založené predovšetkým na fyzických vlastnostiach a správaní. Samce sú zvyčajne vyššie a väčšie ako samice a majú dlhšie a hrubšie krky. Okrem toho možno samcov rozlíšiť podľa ochranného správania, ktoré prejavujú voči svojim družkám a ich potomkom – samec sa zvyčajne postaví medzi svoju partnerku a akúkoľvek vnímanú hrozbu.
Husi boli selektované, aby stratili tmavohnedé tóny divého vtáka. Výsledkom je zviera úplne pokryté bielym perím. Sivé operenie sa neteší tak veľkej obľube.
Rovnako ako ich divokí predkovia, aj domáce husi intenzívne chránia svoje potomstvo a ostatných členov kŕdľa. Väčšina plemien si zachovala pud kvokavosti a nemajú problém vysedieť aj odchovať vlastné mláďatá.
Hus potrebuje na vykonávanie svojho prirodzeného správania ako vodnú plochu, tak aj miesto na pastvu.
Husi sú chované v rôznych častiach sveta na mäso, tuk, lahôdkovú pečeň, vajcia aj perie.
Husi sú výborné strážne zvieratá. V kŕdli dáva vždy aspoň jedna pozor a upozorní zvyšok skupiny na blížiace sa nebezpečenstvo. Koncom 50. rokov 20. storočia v Južnom Vietname VNAF používala kŕdle husí na stráženie zaparkovaných lietadiel v noci.
V stredoveku mali husi veľký hospodársky význam ako zdroj lacného mäsa.
U nás je tradíciou extenzívny spôsob chovu u lokálnych chovateľov, veľkochovy možno nájsť napríklad v Číne.
Násilné dokrmovanie, tzv. štopanie, je spôsob výkrmu používaný u husí aj kačíc za účelom získania mastnej pečene a tuku, pričom zviera trpí tukovou degeneráciou.
