Voľne žijúce ryby sú ostražité a nevynikajú mimoriadnym sfarbením. Ich chrbát býva modrastý so zeleno-hnedými škvrnami a spodná strana je žltkastá. Chované exoticky sfarbené formy kapra, ako napríklad japonský kapor koi, sú sfarbené úplne inak. Vynikajú najmä bielymi, čiernymi a oranžovými prelínajúcimi sa škvrnami, ale existujú aj iné farebné varianty.
Kapor nemá v ústach žiadne skutočné zuby. Namiesto nich mu v hltane z posledného žiabrového oblúka vyrastajú tzv. “pažerákové zuby”, ktoré potravu drvia ako mlynské kamene.
Patrí medzi najprispôsobivejšie druhy sladkovodných rýb. Vyhľadáva pre neho typické plytké vody s bahnitým dnom a bohatým porastom rastlín. Vyhýba sa priezračným, rýchlo tečúcim vodám a aj tienistým a chladným oblastiam. Hmatové fúzy používa kapor na to, aby na bahnitom dne dokázal “vyhmatať” potravu. Naberie vždy do tlamy trochu bahna a znovu ho vystrekne von. Keď v ňom nájde vhodnú potravu, prehltne ju a strávi.
Trenie kaprov sa odohráva v plytkých, zarastených vodách. Ikry sú obalené lepkavou vrstvou, ktorou sa zvyčajne pevne prichytávajú na listoch vodných rastlín. Kaprí plôdik sa v prvých dňoch zdržuje celkom pri brehu. Ako dorastá, posúva sa do hlbšej vody.
Kaprí plôdik je prakticky potravou pre všetky tvory, ktoré sú väčšie. Vrátane ostatných kaprov.
Vo vzácnych prípadoch môžu samice dosiahnuť hmotnosť aj 40 kg.
Kapry sa dajú do určitej miery skrotiť a vycvičiť. V zámockých rybníčkoch pri Paríži sa kapry naučili priplávať na zvuk zvonu.
Do strednej Afriky priniesli kapra prisťahovalci. Aj tu sa kapor usídlil a rozšíril.
Vek kapra sa dá určiť podľa prúžkov na šupinách. Každý hustý prúžok predstavuje jednu zimu, ktorú kapor prežil.
